Tomáš Graumann so svojím životným príbehom

exittgraumann.jpg

Pripravili sme pre stredoškolákov celodenný program s prednáškami o AIDS, drogách, americkej kultúre, atď. Lektormi boli kresťania, ktorí dostali výnimočnú príležitosť hovoriť nielen o daných témach, ale aj podeliť sa o tom, ako Pán Ježiš zmenil ich život.

Ja som bol poctený prekladať Tomáša Graumanna, ktorý bol v roku 1939 zachránený ako židovské dieťa pred smrťou v koncentračnom tábore transportom, organizovaným sirom Nicholasom Wintonom. Pokúsim sa v krátkosti popísať jeho príbeh.

Náš hosť vravel, že život ponúka rôzne príležitosti. Avšak, ak sa tých dobrých nechopíme, môže nás to stáť veľa. Jeho mladší brat príležitosť ako on nedostal a zomrel v koncentračnom tábore. Jeho rodičia dostali emigračné doklady na vycestovanie do Austrálie, avšak pohodlný život na zámku ich stál neskôr život (rodina bývala na zámku Těšany pri Brně – pozn. red.). Neverili, že im hrozí smrteľné nebezpečenstvo. A potom sa diali ťažko pochopiteľné veci. Po ulici jazdili nacistické tanky, vojaci na motocykloch udierali palicami tých, čo sa vyskytli na dosah. Na zámok sa k nim presťahovalo niekoľko nemeckých dôstojníkov. Na ceste do divadla zažili realitu takzvanej Kryštálovej noci (9.-10.11.1938), počas ktorej Hitler na mnohých miestach Európy (Nemecku, Rakúsku a Sudetách) testoval svet, aby vedel koľko si môže dovoliť. Nacistickí vojaci vtrhli medzi čakajúcich ľudí a bili ich hlava nehlava. Potom rozbíjali výklady obchodov, ktoré patrili židom, napádali ľudí židovského pôvodu a tiež tých, ktorí ich bránili. A bolo po kultúre… A svet mlčal. Hitler porozumel tomu, že si môže dovoliť viac než dosť... 
„Všetko, čo je potrebné k tomu, aby bolo zlo úspešné je, aby slušný ľudský tvor nič nerobil“ Edmund Burke

Žid, burzový maklér, pán Nicholas Winton zrušil svoju dovolenku vo Švajčiarsku a so svojím priateľom navštívili krajinu, aby zistili ako to je s emigrantmi v Prahe. Tá bola plná utečencov zo Sudiet, Poľska aj Rakúska. Včas porozumel nebezpečenstvu a rozhodol sa zorganizovať transporty pre záchranu detí. Našiel rodiny vo Veľkej Británii, ktoré sa mali o ne postarať, vybavil všetky potrebné doklady aj napriek silným hlasom amerického senátora, ktorý tvrdil, že takéto niečo (odchod detí od rodičov) je proti Bohu aj proti ľudským právam. Našiel potrebné finančné prostriedky, 50 libier na dieťa, a zorganizoval transporty. Celkom takýmto spôsobom zachránil 669 detí. Mama Tomášovi povedala, že o 2-3 mesiace bude späť. Nech sa dobre naučí po anglicky, aby mohol neskôr zastupovať firmu jeho otca v Londýne. „Bolo to, ako ísť na prázdniny“, povedal. Nevedel, že to bolo posledný krát, kedy videl svojich rodičov. Jeho brat mal ísť s ním, ale ochorel. Povedali mu, že keď sa uzdraví, pôjde ďalším transportom. To sa však nestalo, v deň ktorý mal ísť vypukla 2. svetová vojna. Tomáš Graumann odišiel posledným vlakom, ktorému povolili opustiť územie Československa.

Tomáš Graumann pricestoval do Škótska, kde sa o neho a ďalšieho chlapca starala slečna Corsonová. Pôvodne sa chcela starať o dve dievčatá zo Slovenska, ale ich rodičia si to na poslednú chvíľu rozmysleli. Dvoch chlapcov vzala na skúšku. Po mesiaci povedala: „Skúsim ešte mesiac“. Tomáš našiel u nej domov na obdobie 18 tich rokov. 

Tomáš Graumann v Škótsku uveril v Mesiáša, ktorým je Kristus prostredníctvom evanjelistu R. Hudsona. Zvlášť sa ho dotkli Ježišove slová: „Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne môj Otec.“ V ten deň vrúcne spieval: „Príď do môjho života Pane Ježišu.“ Takto sa stal dva krát zachráneným dieťaťom. Študentom v škole jednoducho vysvetlil evanjelium prostredníctvom niekoľkých veršov. Vysvetlil tiež, že viera v Neho mu neskôr dala silu a milosť odpustiť nacistom, ktorí vyvraždili celú jeho blízku rodinu a tak sa zbaviť nenávisti a horkosti, ktorú mal v srdci. „Príde deň, keď nejaký “syn beštie” bude vravieť, že nič takého se nikdy nestalo.” Generál Dwight D. Eisenhower

Pán Boh ho povolal do osemročnej služby na Filipínach, kde pomáhal chorým, učil čítať a písať negramotných domorodcov a hovoril dobrú správu o záchrane, ktorú máme v Kristu.  Tu sa stretol so svojou manželkou Caroline (pôvodom z USA), ktorá ho zvyčajne sprevádza na jeho cestách. Do Žiliny neprišla lebo ochorela a bola hospitalizovaná. Obaja spoločne slúžia a žijú v Kolíne v Českej republike.

Bol to napínavý príbeh tohto 79 ročného muža. Možno preto, že som vyrastal počas komunizmu, pripadal som si ako v rozprávke, keď som ho počúval, ako vysvetľuje evanjelium na štyroch stredných školách. Na záver každej, z celkom ôsmych prednášok, vyzval študentov, aby s ním zaspievali pieseň: „Toto je deň, ktorý Pán nám dal, radujme sa, veseľme sa v ňom.“ Žalm 118. A oni, okrem dvoch skupín, pokiaľ sa nemýlim, spievali. Po prednáške bol čas na diskusiu a na rozdávanie Nových zákonov študentom. Študenti mali o Písmo vo veľkej miere záujem.

Osobne ma prekvapila rečníkova vitalita. Dve, respektíve tri 1,5 hodinové prednášky denne počas takmer celého týždňa pre skoro osemdesiatročného muža je úctyhodný výkon. Podobne ako pri sirovi Wintonovi, ktorý má 101 rokov (pohybuje sa, premýšľa a komunikuje veľmi čulo), je zrejmé, že Pán Boh sa k týmto ľuďom špeciálne priznal. Príjemne ma prekvapila flexibilita a pokora brata Graumanna. Keď som mal nejaký návrh na nejakú zmenu v prednáške, bez problémov ju zrealizoval.  Prial by som si, keby mohol slúžiť takýmto spôsobom čo najdlhšie. Myslím si, že ak tento manželský pár pozvete a budú môcť prísť, rád sa podelí so svojím príbehom aj vo vašom zbore.

O akcií akou bola práve táto, sa mi v mojich stredoškolských časoch za socializmu, ani len nesnívalo. A možno, že nebude trvať dlho a školy na Slovensku za opäť zavrú voči evanjeliu podobne, ako sa to stalo v USA aj inde. Naši mládežníci, resp. dorastenci zo zborov mali krásnu príležitosť nielen nadviazať na to, čo počuli od rečníkov, ale aj pozvať spolužiakov do ich mládežníckych klubov. Zdá sa, že ju zatiaľ využili veľmi dobre. Modlím sa, aby ovocie ExitTour oslávilo Toho, pre ktorého sme celý projekt robili.

Peter Hrubo